Denník adoptívnej maminky časť. 2

Autor: Veronika Paveleková | 8.1.2020 o 20:03 | (upravené 8.1.2020 o 20:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1461x

Jednoducho som mala pocit,že od vzrušenia  vyskočím z kože a jediné čo som sa snažila bolo počúvať ,čo nám o princeznej pani úradníčka hovorí.

Pani sociálna pracovníčka urobila veľmi veľkú chybu . Chcela rozprávať a my počúvať samozrejme , no to by nemohla hneď ako sme si sadli k jej stolu v malej kancelárií vybrať pred nás na stôl  fotku malej, okatej, brčkavej princeznej, ktorá bola no asi ako pre každú mamu, najkrajšie dievčatko aké som videla , tento raz to musí ustáť a počúvať hlavne on (pán milovaný a milujúci Táta) hovorím si, pretože ja som mala už v hlave len to , že "ooo jeeej aká zlatááá" , veď to poznáte . Naozaj si z toho stretnutia pamätám len základne informácie , ale nevadí , lebo on to ustál a počúval aj za mňa . Hlavná otázka teda bola, ideme do toho ? A kedy môžme vidieť malinkú ? . Odpovede  boli , po 15 minútovom rozhovore, na ktorý nám dala pani pracovníčka čas ,"Áno  ideme do toho a chceme ju vidieť čo najskôr!". Prešiel týždeň a nastal deň D . Hračka kúpená , proviant na 1,5 hodinovú cestu pripravený  a my sme sa už nevedeli dočkať kedy ju uvidíme . Mala som strach a bola vo mne obrovská nervozita pretože sa ešte vždy mohlo stať ,že nás dievčatko neprijme a  z pestúnskej starostlivosti, ktorá u nás predchádzala samotnému osvojeniu nič nebude . Prišli sme do malého mestečka na juhu Slovenska , pred nami veľký dom s ešte väčším dvorom, kde sa dalo príjemne posedieť , čakali sme teda čo sa bude diať . Nato prišla za nami pani psychologička nášho domova, zobrala nás do kancelárie pani riaditeľky, kde sme sa s nimi ešte pozhovárali a prečkali chvíľu kým príde princezná, ktorá na nás čakala od svojich 3 mesiacov do 1,5 roka vo vzornej profi rodine . Naša Jaja.

A je to tu ... manžel ma chytil za ruku tak pevne ako v náš svadobný deň ,pozrel sa na mňa , ja na neho rozklepaná sa ho pridŕžala a šli sme sa stretnúť s našim anjelom ( niekedy diablikom v tele samozrejme :) ) . Poznáte tie scény z filmov keď sa hlavným postavám v spomalenom zábere stretnú pohľady a oni vedia ,že je to to pravé a všade je veľa dojatia, sĺz a lásky ? Presne takto to prebiehalo u nás , naozaj nepreháňam,  jediné čo nebolo ako v tých filmoch ,bolo to že sme sa nerozbehli za sebou  v spomalenom zábere,  čo bolo pochopiteľné vzhľadom k tomu ,že my sme ju nechceli vystrašiť a ona samozrejme netušila kto sme a prečo sme tam . Prvé minúty stretnutia boli teda filmovo úžasné .

 

A ako to prebiehalo , a čo bolo ďalej sa dozviete nabudúce .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?